Pokrok
V poslednej dobe som si zvykla na moje životné skúsenosti, emócie, myšlienky, ktoré ma poháňajú dopredu, rady odborníkov, rokmi overené pravdy, ale aj pocity s ktorými si neviem poradiť, dávať na papier. Je v nich veľa odžitého. Sú veľmi dôverné, nechávam si ich a odkladám ako malé dieťa svoje ťažko nadobudnuté poklady. Nie všetci by pochopili ich hĺbku. Je málo ľudí, ktorí čítali niektoré z nich, ale je aj dosť ľudí s ktorými som sa chcela podeliť o svoje myšlienky s komunitou. Niekedy ostalo ticho a zahľadenie sa do seba samých inokedy potlesk. Prečo? Jednoducho pre ich úprimnosťou. A tak od včera, keď sme mali opísať život v COR-e rozmýšľam nad tým, čo vybrať z toľkej mozaiky príkladov tvoriacej krásny obraz. Je toho toľko, že 2-3 strany nato nestačia. A prečo práve táto téma prišla pre mňa v tejto chvíli? Neviem. Málokto v behu tohto života vie, že už len jeden deň ma delí od toho aby som povedala, že som tu rok. Bol to rok dlhý, krátky? Neviem, pre mňa bol prelomový. Prelomový aj v tom, že prišiel v polstoročí môjho prežitého života. A kde bol prežitý? Tu v krásnom prírodou obklopenom mestečku Krupina, na ulici Janka Jesenského 2, kde sídli resocializačné stredisko COR centrum, pod vedením PhDr. Heleny Zubákovej, PhD., ktorá prvá mi rázne zhodila ružové okuliare zakrývajúce skutočný život a dennodenne s terapeutmi prebúdzali zo snov o živote, ktorý som si vysnívala. Nesmierne ma to vytáčalo a hľadala som únik. No nemala som kam a nebol ani čas. Dookola stále to isté, tá istá komunita, tie isté problémy, tá istá budova a dookola téma alkohol a drogy. Dusilo ma to. Obmedzená sloboda, spoločné vychádzky, telefonát jeden krát týždenne, priepustka po troch mesiacoch, osem cigariet denne a len v určitom čase, vstávanie, rozcvička, pracovka a jeden deň ako druhý sa vliekli, ako dym zo zle zhasenej cigarety. Prichádzali zdravotné problémy, nespavosť, žalúdočná nervozita, vysoký krvný tlak a dlhá čas na premýšľanie nad prežitým životom, ktorý som mala naplánovaný na roky dopredu. Mať veľkú rodinu, pekné bývanie, auto, bolo už na dosah, prišiel zlom a môj sen sa zosypal ako domček z kariet. Trvalo dlhých 15 rokov, keď som svoju životnú prehru začala utápať v alkohole, čoraz hlbšie a hlbšie, až ma to stiahlo na úplné dno. Záchranári v podobe detí, rodiny a ostatných ma stihli vytiahnuť v poslednej chvíli a rozhodli o mne bezo mňa. Bolo to dlhé oživovanie, kde s ich námahy úrodu zbieram ja. Dnes už to chápem, riadili sa heslom: Čím viac dáš, tým viac dostaneš. Až teraz som sa naučila že toto heslo funguje a robí život plnohodnotným. No trvalo 3 mesiace, aby som pochopila, že tu nie som pre deti, mamu, sesternicu, ale pre seba a len prostredníctvom seba môžem prežívať radosť zo života ktorá mu dáva zmysel. Práve tu som začala vnímať život z opačnej strany. Netreba dlho dopredu plánovať budúcnosť, ktorá keď sa zmení ako neočakávame prinesie sklamanie, hrabanie sa v minulosti a hľadanie odpovede na zbytočné otázky prečo práve ja? Treba žiť prítomnosťou, tešiť sa z maličkostí a odžiť si život aj s jeho negatívmi. Zamyslieť sa nad trvalými hodnotami, poučiť sa z chýb, hľadať zmysel utrpenia. Dobre sa o tom teraz píše, ale paradoxne teraz, keď dostanem priepustku a mám oveľa väčšiu voľnosť. Chýba mi to, v čom som sa dakedy dusila. Som rada, že sa ešte stále mám kde vrátiť. Mám tu pocit bezpečia a dosť ľudí ktorí aj za cenu straty voľného času nájdu si čas na rozhovor a podajú mi pomocnú ruku. Už mi táto budova nepripomína pevnosť, ale tu som našla druhý domov, ale aj pani riaditeľka ktorá je popri mojej mame druhou mamou a komunita vekovo od 15-55 rokov, ktorá mi nahrádza ostatných, s ktorými tu prežívam svoje dni. No aj napriek môjmu pokroku, som šťastná, že mi bolo umožnené predĺženie pobytu, lebo vonku je to pre mňa ešte ťažké… Tu cítim bezpečie a ľudí, ktorí sú ochotní podať mi pomocnú roku, čo mimo COR-u, aj keď máte peniaze nekúpite. Zajtra keď tu už budem rok, je čo oslavovať a aj keby to bolo len pri šálke čiernej kávy alebo teplého čaju, ale bolo by to v spoločnosti tých záchranárov, ktorí ma vytiahli u alkoholového dna – zajatia ma vytiahli na slobodu. Moje poďakovanie patrí všetkým záchranárom a týmto by som ich všetkých chcela pozvať k symbolickému stolu na oslavu 1. výročia čistého života. A kde by sa uskutočnilo? Kde inde ako v COR-e, kde som sa pred pár týždňami so súhlasom pani riaditeľky spolu s dcérou a rodinou oslavovala jej krstiny. No taký veľký stôl by sa tu nevmestil a toto by som im nedokázala povedať rovno do očí. Papier toho znesie oveľa viac. Ešte raz, ďakujem Vám všetkým s pocitom, že v ľuďoch treba hľadať aj dobro, ktoré je dnešnej rýchlej dobe hlboko ukryté v každom z nás. Netreba sa ho báť rozdávať, pretože čím viac dáš, tým viac dostaneš.
Dana Podoľáková